Sviatosti (2) - Krst I.

(Zopak.:  sviatosti – 3 skupiny; 1. sviatosti vovádzania do kresťanského života)

Krst –

Boh sa o nás stará na našej duchovnej ceste. Prvou sviatosťou, ktorú prijímame, je sviatosť krstu.

Krst – brána k ostatným sviatostiam. Je to základná sviatosť, ktorú sme prijali, aby sme boli oslobodení od ťarchy dedičného hriechu, stali sme sa Božími deťmi a členmi Cirkvi. Je základom kresťanského života.

Krst vyplýva z Veľkej noci. Preto sme na Veľkonočnú vigíliu svätili krstnú vodu a obnovovali si krstné záväzky. Ježiš svojím zmŕtvychvstaním zvíťazil nad smrťou, obnovil život. V krste sa prejavuje tento nový život. Pramenitá voda je symbolom života. (Preto sa krstí vodou: liatím alebo ponorením – naznačuje to nový život, ako aj zmytie hriechu.)

Sviatosť krstu pôsobí niečo podobné, ako keď si rodina adoptuje dieťatko. Rodina sa podrobí právnemu procesu, aby sa zmenilo priezvisko dieťaťa na priezvisko tej rodiny. toto dieťa má potom právo na všetko, čo má rodina. Adoptované dieťa je v odlišnom postavení ako cudzie dieťa – byť adoptovaný znamená stať sa členom rodiny. Ak sa dieťa narodilo v prirodzenej rodine vďaka nádhernému daru rodičovstva, matka a otec si ich poznajú, je to prirodzené. O adoptovanom dieťati však môžeme povedať, že je to dieťa srdca.

Kňazovi v Južnej Amerike sa zdôveril jeden chlapec: „Mamička mi povedala, že som sa nenarodil z jej lona. Vyšiel som z jej srdca, lebo som adoptovaný.“

Takto môžeme hovoriť aj o sviatosti krstu. Sme adoptovanými deťmi nebeského Otca. Sme deťmi jeho srdca. Preto mu na nás tak záleží...

Krstiť by sa malo predovšetkým v nedeľu (deň Pánov, deň Kristovho zmŕtvychvstania), a keď je to možné, pri sv. omši, na ktorej sa zúčastňuje farské spoločenstvo, do ktorého novopokrstený bude patriť. A toto spoločenstvo svojho nového člena víta (kňaz prichádza v ústrety rodičom k bráne kostola, kde ich privíta) a modlí sa zaň. Je pekné, keď praktizujúce rodiny využívajú túto možnosť.

Krst je totiž sviatosťou viery. (KKC) Viera si však vyžaduje spoločenstvo veriacich. Jednotliví veriaci môžu veriť iba vo viere Cirkvi. Teda krst nie je súkromná záležitosť. Krst žiadame od Cirkvi, nijako ináč ho nemôžeme prijať.

U všetkých pokrstených má viera po krste rásť. (Krst je začiatok.) Preto si aj obnovujeme krstné sľuby (Veľkonočná vigília, 1. sv. prijímanie, výročie krstu). Aby sa krstná milosť mohla rozvíjať, je dôležitá pomoc rodičov. Aké je dôležité, aby rodičia boli naozaj praktizujúcimi veriacimi. Oni majú odovzdávať vieru. Kto môže odovzdať niečo, čo sám nemá?

Cirkev upozorňuje rodičov, že ak túžia po krste pre svoje dieťa, majú veľký záväzok vychovať ho vo viere. Musia dať dieťaťu možnosť spoznať a zakúsiť Boží život. Je tragédiou, že mnohí sú pokrstení, alebo potom zanedbávajú svoju vieru. 

––––––––––

Na štúdium:

• KKC čl. 1213 n.
• Kompendium KKC čl. 251 n.
• YouCat  čl. 194 n.
• YouCat pre deti  čl. 65 n.